Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/237/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010898105 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010898105.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šramkovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľky: C.. W. D., J., N. Č.. XX, zastúpená spoločnosťou JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., Bratislava, Zámocké schody č. 2/A proti odporcovi : Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 14 C 269/2008 - 295 zo dňa 19.10.2010 rozhodol r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach sa p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol. V časti petitu „súd určuje, že odporca tým, že bez súhlasu C.. W. D. D. C. E., P. J. J., Y. Č.. XX, jej list adresovaný ministrovi vnútra, ktorý obsahoval: 1. Meno a priezvisko C.. W. D., 2. Pracovné zaradenie C.. W. D. u odporcu, 3. Pozíciu C.. W. D. ako národnej expertky na Úrade koordinácie EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ, 4. Všetko osobné údaje C.. W. D., porušil povinnosť mlčanlivosti stanovenú § 18 zák. č. 428/2008 Z. z. o ochrane osobných údajov v plat. znení /písm. d) určovacieho petitu žaloby/ zastavil. Odporcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol tak preto, že nemal preukázané, že by odporca zasahoval do práva navrhovateľky na ochranu osobnosti šírením nepravdivých údajov. Hodnotenie procesu vyslania spätnej väzby nebolo v záujme ohovárania zo strany odporcu, bol to pohľad vysielajúceho rezortu na aplikáciu existujúcich predpisov a pravidiel v praxi, o ktorý bol žiadaný na základe uznesenia vlády SR č. 642/2004. Odporca plnil uznesenia vlády SR. Zástupcovia ministerstva vnútra hodnotili navrhovateľku v rámci pracovných povinností vo vzťahu dovnútra aj navonok. Rozhodnutie Rady EÚ neobsahuje zákaz pre národného experta komunikovať s vysielajúcim zamestnávateľom. Ministerstvo vnútra nenútilo expertov k porušovaniu rozhodnutia rady zo 16. júna 2003, čl. 5 a ani o poskytnutie utajovaných informácií. Kritika voči navrhovateľke za takmer neexistujúcu spätnú väzbu bola vecná a oprávnená. Navrhovateľka pracovala u odporcu od 1.11.2002 do 1.5.2005, mala teda prax 2 roky a 6 mesiacov. Trojročnú prax podľa európskych noriem nespĺňala. Sama navrhovateľka uviedla, že Rada EÚ ju priamo pozvala na výberové konanie, ktorého sa zúčastnila. Vysielanie národných expertov Slovenskej republiky do inštitúcii EÚ v čase jej vyslania upravoval na národnej úrovni Návrh postupu vysielania národných expertov SR do inštitúcií EÚ, ktorý bol schválený uznesením vlády SR č. 723/2004 zo dňa 14.7.2004. Na európskej úrovni vysielanie národných expertov do Rady EÚ upravovalo Rozhodnutie Rady č. 479/2003 z 16.6.2003 o pravidlách pridelenia národných expertov a vojenského personálu na Generálny sekretariát Rady a o zrušení rozhodnutí z 25. júna 1997 a 22. marca 1999, rozhodnutia 2001/41/ES a 2001/496/SZBP. Slovenská republika Prístupovou zmluvou k EÚ prevzala všetky záväzky vyplývajúce z existujúcich platných aktov. Podľa čl. 5 Služobného poriadku a podmienok zamestnávania zamestnancov Európskych spoločenstiev (nar. Rady 259/1968 EHS v znení nar. Rady č. 723/2004) podmienka na najnižšiu funkciu v rámci kategórie AD5 je úroveň vzdelania, ktorá zodpovedá úplnému vysokoškolskému vzdelaniu v dĺžke najmenej 3 roky ukončenému diplomom. Dĺžka praxe pre účely vyslania je nutné rátať až od ukončenia vysokoškolského štúdia. Navrhovateľka ukončila vysokoškolské štúdium v júni 2002, odkedy možno rátať odbornú prax a teda do 1.5.2005 chýbal 1 mesiac. Podľa čl. 6 ods. 1, prvej vety PNE musí spĺňať podmienku aspoň trojročnej praxe na plný pracovný úväzok v oblasti správy, vedeckej, technickej, poradenskej alebo dozornej činnosti, ktoré zodpovedajú činnostiam v triedach A alebo B, ako je určené Služobným poriadkom úradníkov Európskych spoločenstiev a Podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev. Navrhovateľka pred prijatím na miesto odborného radcu na Ministerstve vnútra SR pracovala ako štandardistka v spoločnosti Carrefour Slovensko a. s.. V zmysle pravidiel Rady EÚ navrhovateľka nespĺňala základnú podmienku nominácie na pozíciu národného experta. Udelenie výnimky, ktoré pozná vnútroštátne právo členského štátu nemôže vzťahovať zároveň na zrátavanie praxe podľa platného rozhodnutia Rady EÚ. Spôsob, akým sa uskutočnilo vyslanie C.. D. bol neštandardný. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že obsah vyjadrení odporcu na 16 presne formulovaných otázok pre týždenník PLUS 7 dní (formulovaných zástupcom šéfredaktora C.. O. T.) nijakým spôsobom nezasiahol do občianskej cti navrhovateľky. Za porušenie ochrany osobných údajov nie je možné považovať zverejnenie mena a priezviska navrhovateľky. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O. s. p.. Proti tomuto rozsudku, v časti, ktorou súd návrh zamietol a v časti trov konania prostredníctvom právneho zástupcu včas podala odvolanie navrhovateľka. Namietala, že rozsudok je postavený na nesprávnom právnom posúdení veci a tiež namietala jeho nepreskúmateľnosť. V odôvodnení odvolania poukázala na to, že v prvom bode petitu písm. a) svojej žaloby sa domáhala určenia, že „žalovaný tým, že vyslanie C.. W. D., národnej expertky v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ hodnotil negatívne z dôvodu nedostatočnej spätnej väzby C.. W. D. k žalovanému, pričom toto hodnotenie zaslal na Úrad vlády Slovenskej republiky, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, ako aj na inštitút pre verejnú správu v Maastrichte, neoprávnene zasiahol do cti C.. W. D., nakoľko intenzita jej komunikácie so žalovaným plne zodpovedala jej povinnostiam v pozícii národnej expertky v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ a preto nemôže byť podkladom pre negatívne hodnotenie C.. W. D.. Negatívne hodnotenie vyslania žalobkyne má povahu kritiky. Kritika musí byť vecná, konkrétna a primeraná čo do formy a obsahu, pričom je potrebné, aby boli splnené súčasne všetky tri uvedené predpoklady. Kritika nebola vecná a preto nemohla byť oprávnená. Žalobkyňa nemala žiadnu právnu povinnosť poskytovať akúkoľvek spätnú väzbu k žalovanému zo svojej pozície národného experta. V zmysle Rozhodnutia Rady zo 16. júna 2003 č. 479/2003 bola viazaná povinnosťou mlčanlivosti a pri vykonávaní úloh nebola oprávnená prijímať žiadne pokyny od svojho zamestnávateľa alebo národnej vlády. Bola povinná zdržať sa akýchkoľvek činností v prospech svojho zamestnávateľa, vlády alebo akejkoľvek inej osoby, súkromnej spoločnosti alebo verejnej inštitúcie. Kritika žalovaného na jej adresu nebola vecná a preto ani oprávnená. Výkonom takejto kritiky žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobkyne. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že kritika žalovaného voči žalobkyni za takmer neexistujúcu spätnú väzbu bola vecná a oprávnená. Na žiadnom mieste odôvodnenia rozsudku však neuvádza na základe akého právneho základu mala žalobkyňa povinnosť spätnej väzby. Odôvodnenie rozsudku ohľadne posudzovanej časti petitu žaloby žalobkyne je viac ako nedostatočné. V prvom bode petitu písm. b) sa domáhala určenia, že „žalovaný tým, že o C.. W. D., národnej expertke na Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ v týždenníku PLUS 7 DNÍ, číslo 46, v článku EXPERTKA, na str. 52 uviedol, že W. D. podmienku trojročnej praxe štandardistky v obchodnom reťazci Carrefour jej zarátaná nebola, neoprávnene zasiahol do cti C.. W. D., nakoľko tieto informácie sa nezakladajú na pravde.“ Podľa súdu žalobkyňa trojročnú prax podľa európskych noriem nespĺňala. Súd nespochybnil odbornú prax žalobkyne na účely jej vyslania, ktorú absolvovala počas svojho pracovného pomeru u žalovaného. Nepovažoval však odbornú prax žalobkyne na účely jej vyslania nepovažoval jej predchádzajúce zamestnanie v spoločnosti Carrefour v pozícii štandardistky. Závery súdu nie sú správne a teda ani zákonné. Medzi žalobkyňou a žalovaným je sporné či prax žalobkyne v spoločnosti Carrefour zodpovedala príslušným pracovným kategóriám, ktoré boli rozhodujúce pre hodnotenie praxe žalobkyne na účely jej vyslania. Je nesporné, že Rozhodnutie Rady čl. 6 ods. 1 vyžadovalo pre vyslanie minimálne 3 roky odbornej praxe na plný úväzok na administratívnych, vedeckých, technických, poradných alebo vedúcich miestach, ktoré zodpovedajú miestam kategórie A a B, ako sú určené Služobným poriadkom úradníkov Európskych spoločenstiev a Podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev. V čase vyslania žalobkyne (1.5.2005) platila vyššie uvedená novela Služobného poriadku (č. 723/2004 zo dňa 22.3.2004), ktorou došlo k upusteniu od miest kategórii A až D a k ich nahradeniu novými kategóriami AD a AST, ktoré sa namiesto kategórii A až D začali uplatňovať až od 1.5.2006, teda rok po vyslaní žalobkyne. V čase medzi 1.5.2004 a 30.4.2006 sa uplatňovali osobitné kategórie A., B., C. a D., čomu zodpovedala aj úprava súdom citovaného čl. 5 Služobného poriadku v zmysle prílohy č. XIII Služobného poriadku. Tieto prechodné kategórie pritom vychádzali z predchádzajúcich kategórii A, B, C a D. Označenou novelou Služobného poriadku nedošlo k zodpovedajúcej novele rozhodnutia Rady č. 479/2003 a teda aj v čase vyslania žalobkyne bol v jeho čl. 6 odkaz na miesta kategórie A a B. Akceptovateľnou praxou pre splnenie podmienok vyslania bola v čase vyslania žalobkyne (1.5.2005) každá jej prax, ktorá obsahovo zodpovedala predchádzajúcim kategóriám Služobného poriadku A alebo B. Súd mal preto skúmať, či pozícia žalobkyne ako štandardistky zodpovedala predchádzajúcim kategóriám Služobného poriadku A alebo B. Tým, že posudzoval uvedenú pracovnú pozíciu žalobkyne z hľadiska pracovnej kategórie AD, ktorá sa mala začať uplatňovať až od 1.5.2006, postupoval na základe nerelevantnej právnej normy. Je preto zrejmé, že rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ak by súd posudzoval pracovnú pozíciu žalobkyne v spoločnosti Carrefour podľa kategórii A a B Služobného poriadku musel by dospieť k záverom, že pozícia štanadardistky má povahu administratívnej sily vykonávajúcej asistentské úlohy. Táto pozícia zodpovedala charakteristike činnosti B/B4, resp. B5. Predmetom činnosti žalobkyne v Carrefoure bola aj prekladateľská činnosť, ktorá činnosť zodpovedala v období jej vykonávania (rok 2001 a 2002) vtedajšej kategórii činnosti LA6, ktorá zodpovedala pracovnej kategórii A6. Činnosť žalobkyne ako štandardistiky v obchodnom reťazci Carrefour mala taký charakter, že zodpovedala činnostiam A alebo B v zmysle čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia rady č. 479/2003. Preto sa aj táto prax automaticky započítala do trojročnej praxe na plný úväzok na účely splnenia podmienky pre pridelenie žalobkyne do pozície národného experta. Ak by aj prax žalobkyne v Carrfoure nebola dostatočná na účely splnenia podmienok pre vyslanie podľa Rozhodnutia Rady, zastáva názor, že tento prípadný nedostatok bol odstránený žalovaným, ktorý jej odbornú prax uznal. Súdom uvádzaná podmienka, podľa ktorej žalobkyňa mala mať vysokoškolské vzdelanie počas celého obdobia výkonu praxe, nemá oporu v Rozhodnutí Rady, lebo táto podmienka tam nie je uvedená. Tento záver odporuje „návrhu postupu vysielanie národných expertov SR do inštitúcií EÚ“ ktorý bol schválený uznesením vlády SR č. 723/2004 zo dňa 14.7.2004. Z materiálu vyplýva, že podmienkou vyslania národného experta je vysokoškolské vzdelanie až v čase vyslania, nie počas celého obdobia výkonu praxe, ktorá predchádzala vyslaniu. Súd sa v odôvodnení rozsudku nijako nevysporiadal s časťou určovacieho petitu v ktorom sa konštatovala nepravdivosť tvrdenia žalovaného o tom, že prax žalobkyni uznaná nebola. Pritom bolo preukázané, že prax žalobkyne v Carrefoure jej uznaná bola. Nezaujal žiaden právny názor na otázku, či uznanie praxe žalobkyne v Carrefoure malo, alebo nemalo za následok splnenie podmienky trojročnej praxe žalobkyne potrebnej na jej vyslanie za národného experta. Považuje preto rozsudok v tejto časti za nepreskúmateľný. V prvom bode petitu písm. c) sa žalobkyňa domáhala určenia, že „žalovaný tým, že bez súhlasu C.. W. D. u žalovaného v tlačovej správe zo dňa 8.11.2007 sprístupnil týždenníku PLUS 7 DNÍ meno a priezvisko C.. W. D.T., zastávanú funkciu a služobné zaradenie u žalovaného, zaradenie v platovej triede u žalovaného, platové podmienky, odpracovanú odbornú prax u žalovaného, predchádzajúce miesto výkonu praxe a pracovné zaradenie na predchádzajúcom mieste výkonu praxe, všetko osobné údaje, čím porušil povinnosť mlčanlivosti stanovenú § 18 zák. č. 428/2002 Z. z.. Súd nepovažoval za osobný údaj meno a priezvisko žalobkyne, pričom tento svoj názor nijako neodôvodnil. Pokiaľ ide o ostatné údaje súd pri žiadnom z nich nekonštatoval, že nejde o osobný údaj a tento svoj názor následne ani neodôvodnil. Z tohto hľadiska je odôvodnenie rozsudku nepreskúmateľné, čo zakladá porušenie § 157 ods. 2 O. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalobkyňa je toho názoru, že uvedené údaje patria medzi jej osobné údaje, ako aj že ich žalovaný sprístupnil v rozpore so zákonom č. 428/2002 Z. z., čím porušil svoju povinnosť mlčanlivosti. Meno a priezvisko malo v tlačovej správe žalovaného zo dňa 8.11.2007 povahu osobného údaja. Služobné zaradenie žalobkyne a jej platové podmienky, ktoré majú vyplývať zo zákona, ak sú však spojené s konkrétnou osobou v zmysle § 3 zák. č. 428/2002 Z. z. získavajú povahu osobných údajov. Zamietnutie žaloby v tejto časti je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. V druhom bode petitu sa žalobkyňa domáhala stanovenia povinnosti žalovanému strpieť na svoje náklady zaslanie tohto rozsudku žalobkyňou na Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Úrad vlády Slovenskej republiky a aj na Európsky inštitút pre verejnú správu v Maastrichte, ako aj strpieť na svoje náklady vyhotovenie overenej kópie tohto rozsudku do anglického jazyka za účelom jej zaslania na Európsky inštitút pre verejnú správu v Maastrichte. V tejto časti odvolania poukazuje na dôvody odvolania uvedené v bode prvom. V treťom bode petitu svojej žaloby sa žalobkyňa domáhala stanovenia povinnosti žalovanému strpieť na jeho náklady uverejnenie ospravedlnenia v týždenníku PLUS 7 DNÍ alebo v inom týždenníku podľa výberu žalobkyne. V tejto časti odvolania poukázala na odvolanie v časti odvolania k tvrdeniu, že žalobkyňa nespĺňala podmienku 3 ročnej praxe na účely jej vyslania ako aj že jej nebola uznaná prax štandardistky. Skutočnosť, že nie je národnou expertkou na Generálnom sekretariáte Rady EÚ samo o sebe nezakladá dôvod na nevyhovenie tejto časti petitu. Súd mohol v tejto časti petitu zamietnuť návrh, prípadne mohol ho pozmeniť v tom smere, že ide o bývalú národnú expertku. Dôvodom na zamietnutie tejto časti žaloby nemôže byť ani požadované konštatovanie ľútosti zo strany žalovaného. Táto časť petitu smerovala k povinnosti žalovaného strpieť zverejnenie požadovaného ospravedlnenia, nie aby sa sám ospravedlnil. Nie je preto dôvod, aby žalovaný nemohol strpieť aj zverejnenie takéhoto ospravedlnenia, pri ktorom by bola vyslovená ľútosť z jeho protiprávneho konania. Žalobkyňa sa v odvolaní domáhala, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ a požiadal o rozhodnutie k viacerým predbežným otázkam a to „ktoré kategórie miest sú určené Služobným poriadkom úradníkov Európskych spoločenstiev a Podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev, zodpovedajúce administratívnym, vedeckým, technickým, poradným alebo vedúcim miestam boli rozhodujúce pre posúdenie minimálnej 3 ročnej odbornej praxe ako podmienky vyslania národného experta podľa čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia Rady, ak sa vyslanie národného experta do Rady EÚ posudzovalo podľa právneho stavu k 1.5.2005?“. Ďalej žiadala, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ a požiadal o rozhodnutie s predbežnou otázkou „bola ku dňu 1.5.2005 minimálne 3 ročnou praxou na plný úväzok v kategórii A alebo B resp. AD v zmysle čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia Rady iba taká prax uchádzača o pozíciu národného experta v Rade EÚ, počas ktorej tento uchádzač spĺňal požiadavky na vymenovanie na pracovné miesto kategórie A alebo B, resp. AD, ktoré sú upravené v čl. 5 Služobného poriadku?“. Tiež žiadala, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ a požiadal o rozhodnutie s predbežnou otázkou „má uznanie predchádzajúcej odbornej praxe zo strany vnútroštátneho orgánu za následok akceptovanie tejto uznanej praxe ako praxe v zmysle čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia Rady aj v prípade ak takáto prax inak nezodpovedá praxi podľa čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia Rady?“. Žiadala aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ a požiadal o rozhodnutie s ďalšou predbežnou otázkou „umožňovalo Rozhodnutie Rady, aby vyslaný národný expert akokoľvek komunikoval s vysielajúcim zamestnávateľom ohľadne svojho pracovného zaradenia a svojich pracovných povinností na Generálnom sekretariáte rady EÚ? Umožňovalo Rozhodnutie, aby vyslaný národný expert zasielal na základe vyžiadania vysielajúceho zamestnávateľa správy o svojej činnosti na Generálnom sekretariáte rady EÚ a ak áno v akom rozsahu?“. Vyriešenie týchto otázok je nevyhnutné pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Na základe uvedeného sa domáhala, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 3 O. s. p. konanie prerušil. Následne žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie a žiadala aj trovy konania. Odporca k odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvého stupňa, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré považuje za dostatočné a v súlade s § 157 O. s. p.. K oprávnenosti kritiky uviedol, že žalobkyňa nepopierala, že komunikovala so svojim zamestnávateľom. Tvrdenie žalovaného je teda jednoznačne pravdivé. Z tejto skutočnosti vychádzala aj kritika žalovaného. Tvrdenie žalobkyne o absolútnom zákaze komunikácie s vysielajúcim zamestnávateľom neobstojí. Podľa Revidovaných pravidiel a postupu pri vysielaní slovenských národných expertov a stážistov do inštitúcií Európskej únie boli schválené uznesením vlády SR č. 24 z 10.1.2007 a obsahujú aj ustanovenia, podľa ktorého „Dôležitou súčasťou vzájomnej interakcie národného experta a jeho vysielajúceho zamestnávateľa je udržiavanie spätnej väzby počas doby vyslania. Na základe skúseností z ostatných členských krajín EÚ, ktorých národní experti pôsobia v štruktúrach európskych inštitúcií, osvedčil sa systém polročných správ, ktoré zasiela národný expert do ústredia a ktoré mapujú jeho činnosť. Vysielajúca organizácia si môže určiť časový interval a taktiež stanoví štruktúru a obsah správy. Treba pritom rešpektovať dôvernosť a vyhradenosť agendy v prípade národných expertov pôsobiacich napr. v Direktoriáte pre spravodlivosť, slobodu a bezpečnosť, alebo v Úrade koordinátora EÚ pre terorizmus, či v Európskej agentúre pre manažment a ochranu vonkajších hraníc a pod.“. Je tu daná povinnosť komunikovať a toto platí aj v prípade ak ide o experta v Úrade koordinátora EÚ pre terorizmus. Pokiaľ ide o prax žalobkyne je potrebné rozlišovať prax a uznanie praxe podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v platnom znení a prax podľa európskeho práva. Vnútroštátne právo poznalo inštitút výnimky, ktorá sa udeľovala podľa § 14 ods. 9 zák. č. 312/2001 Z. z.. Európske právo žiadne výnimky nepozná. Podľa názoru žalovaného žalobkyňa prax podľa európskeho práva nespĺňala. Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že meno a priezvisko v spojení s tým, že žalobkyňa pracovala na Ministerstve vnútra SR nemalo povahu osobného údaju. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci J. S. D. E.. D. O. L. zo dňa 19.7.1977, podľa ktorého „...nárok na rešpektovanie súkromného života sa automaticky redukuje v závislosti od toho, do akej miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do kontaktu s verejným životom.“. Údaje o žalobkyni v rozsahu meno a priezvisko, vysielajúci zamestnávateľ, inštitúcia Európskej únie, termín vyslania, oblasť pôsobenia sú verejne prístupné na internete. Ministerstvo vnútra sprístupnením údajov novinárovi C.. O. T. neporušilo povinnosti podľa zák. č. 428/2002 Z. z.. K návrhom prejudiciálnych otázok poukázal na to, že žalobkyňa sa odvoláva na čl. 267 ods. 2 a ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ v platnom znení. , ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-210/06 vo veci Q.. Voči rozhodnutiu Krajského súdu je možný opravný prostriedok - dovolanie na Najvyšší súd SR - ktorý spĺňa kritéria „prípustného opravného prostriedku“ podľa uvedenej judikatúry. Krajský súd môže ale nemusí podávať vo veci prejudiciálnu otázku. Podľa platnej judikatúry je jedine na rozhodnutí súdu, či položí alebo nepoloží prejudiciálnu otázku na Súdny dvor EÚ. V súvislosti s podmienkami predkladania prejudiciálnych otázok považoval za nutné poukázať na rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 1982 vo veci C - 283/81 Cilfit, v ktorom Súdny dvor vylicitoval tri podmienky za ktorých sa vnútroštátny súd nemusí obrátiť na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou a to : 1) ak konštatuje, že položená otázka nie je relevantná, 2) ak už Súdny dvor podal výklad daného ustanovenia, 3) keď správna aplikácia práva spoločenstva je taká zjavná, že neponecháva žiaden priestor k rozumným pochybnostiam. Podľa názoru žalovaného aplikácia práva v predloženom prípade je taká zjavná, že nie je nutné, aby odvolací súd vo veci položil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru a tým predĺžil trvanie konania. Súdny dvor odpovedá skôr všeobecne a abstraktne na otázku výkladu práva Únie, neposkytuje výklad vnútroštátneho práva a neprislúcha mu v rámci konania podľa čl. 267 ani vyslovovať sa k súladu vnútroštátneho práva s európskym právom. Nesúhlasil preto s návrhom žalobkyne na prerušenie konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Žalobkyňa svojim podaním zo dňa 20.9.2012, doručeným odvolaciemu súdu dňa 21.8.2012 žiadala z dôvodu, že už nepôsobí ako národná expertka na Generálnom sekretariáte Rady Európskej únie o zmenu petitu žaloby. Toto svoje podanie na pojednávaní pred odvolacím súdom, ktoré sa konalo dňa 27.9.2012 upravila. Odvolací súd pripustil zmenu žaloby v znení: Súd určuje že: 1) a) žalovaný tým, že vyslanie C.. W. D. na post národnej expertky v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ na Generálny Sekretariát Rady EU hodnotil negatívne z dôvodu nedostatočnej spätnej väzby C.. W. D. k žalovanému, pričom toto hodnotenie zaslal na Úrad vlády Slovenskej republiky, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky ako aj na Európsky inštitút pre verejnú správu v Maastrichte, neoprávnene zasiahol do cti C.. W. D., nakoľko intenzita je komunikácie so žalovaným plne zodpovedala jej povinnostiam v pozícii národnej expertky v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ a preto nemôže byť podkladom pre negatívne hodnotenie C.. W. D.. 2) b) žalovaný tým, že o C.. W. D.T., v tom čase národnej expertke na Úrade koordinátora EÚ pre bok s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ v týždenníku PLUS 7 DNÍ, číslo 46, vydanom dňa 16.11.2007, v článku EXPERTKA, na str. 52 uviedol, že W. D. podmienku trojročnej praxe potrebné pre jej prijatie do funkcie národného experta nespĺňala, pričom prax štandardistky v obchodnom reťazci Carrefour jej zrátaná nebola, neoprávnene zasiahol do cti C.. W. D., nakoľko tieto informácie sa nezakladajú na pravde, 3) c) žalovaný tým, že bez súhlasu C.. W. D., v tlačovej správe zo dňa 8.11.2007 sprístupnil týždenníku PLUS 7 dní: 1. meno a priezvisko C.. W. D., 2. zastávanú funkciu a služobné zariadenie C.. W. D. u žalovaného, 3. zariadenie C.. W. D. v platovej triede u žalovaného, 4. platové podmienky C.. W. D. 5. odpracovanú odbornú prax C.. W. D.T. u žalovaného, 6. predchádzajúce miesto výkonu praxe C.. W. D. ako aj 7. pracovné zaradenie C.. W. D. na predchádzajúcom mieste výkonu praxe všetko osobné údaje C.. W. D., porušil povinnosť mlčanlivosti stanovenú § 18 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v platnom znení. 4) Žalovaný je povinný na svoje náklady strpieť zaslanie tohto rozsudku žalobkyňou na Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Úrad vlády Slovenskej republiky a aj na Európsky inštitút pre verejnú správu v Maastrichte, ako aj na strpieť na svoje náklady vyhotovenie overenej kópie tohto rozsudku do anglického jazyka za účelom jej zaslania na Európsky inštitút pre verejnú správu v Maastrichte. 5) Žalovaný je povinný na svoje náklady strpieť uverejnenie ospravedlnenia v týždenníku PLUS 7 DNÍ alebo inom týždenníku podľa výberu žalobkyne v tomto znení: „Ministerstvo vnútra SR, Piribinova 2, 812 72 Bratislava sa ospravedlňuje C.. W. D., bývalej národnej expertke na Generálnom Sekretariáte Rady EU, za svoje tvrdenia uverejnené v týždenníku PLUS 7 DNÍ, číslo 46, ročník 2007 v článku EXPERTKA, na str. 52, podľa ktorých W. D. podmienku trojročnej praxe nespĺňala, pričom prax štandardistky v obchodnom reťazci Carrefour jej zrátaná nebola, nakoľko tieto informácie sú nepravdivé a diskreditujú osobnosť C.. W. D.. Z toho dôvodu Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava vyslovuje ľútosť nad svojím konaním, ktorým zasiahlo do zákonom chráneného práva na ochranu osobnosti C.. W. D. a ohrozilo a poškodilo tým jej česť.“ Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh navrhovateľky na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd k tomuto podotýka, že ustanovenie § 109 O. s. p. neobsahuje odsek 3, ako udávala v odvolaní (a ani nikdy neobsahoval). Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Konanie o takzvanej predbežnej otázke (prejudiciálne konanie) je konaním pred Súdnym dvorom ES a zároveň konaním, ktoré z hľadiska svojej dôležitosti pre celkový systém komunitárneho práva zohráva prvoradú a nezastupiteľnú úlohu. Všetky základné idey a princípy komunitárneho práva, ktoré neboli striktne definované v primárnom práve (v zakladajúcich zmluvách, ich dodatkoch a doplnkoch), dovodil vo svojej judikatúre Súdny dvor ES (princíp prednosti komunitárneho práva, princíp bezprostredných účinkov komunitárneho práva atď). Konanie o predbežnej otázke vychádza z niekoľkých zásadných premís. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že charakter komunitárneho (a následne úniového a európskeho), predovšetkým doktrína priority, prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym, predpokladá, že akékoľvek nejasnosti či divergencie vyplývajúce z jeho aplikácie nemôže záväzným spôsobom vykladať vnútroštátny (národný) súd. Vnútroštátny súd nemôže rozhodovať o otázkach platnosti a výkladu komunitárneho práva, ale ako jediný je oprávnený závery Súdneho dvora ES aplikovať na konkrétny ním prejednávaný prípad. Vnútroštátny súd môže položiť len takú otázku, ktorá sa týka : - výkladu komunitárneho práva, konkrétne výkladu Zmluvy o založení ES - platnosti sekundárneho práva komunitárneho práva - výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Vo všetkých prípadoch musí vnútroštátny súd preukázať, v čom je posúdenie nastolenej otázky podstatné pre konkrétne rozhodnutie vo veci (viď dôvodovú správu k § 109 O. s. p. Občiansky súdny poriadok Š. a kolektív, J. edícia komentované zákony). V danej veci súdom prvého stupňa boli aplikované Nariadenie Rady ES č. 723/2004 a Služobný poriadok a podmienky zamestnávania zamestnancov Európskych spoločenstiev, teda pre rozhodnutie tieto právne akty boli prioritou. Položenými otázkami pre Súdny dvor ES sa žalobkyňa domáha, aby Súdny dvor ES podal výklad k tomu či pre posúdenie veci bolo potrebné vychádzať z vnútroštátneho práva a prax navrhovateľky sa mala posudzovať podľa vnútroštátneho práva. Odvolací súd preto návrhu navrhovateľky nevyhovel. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 OZ). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), jednak prejavy osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne. Podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení je to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a tiež to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Pritom obe tieto podmienky musia byť splnené aby vznikol právny vzťah obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú sankciu znášať. Pre priznanie finančnej náhrady sa okrem iného vyžaduje vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúcich zníženie osobnosti alebo vážnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom takejto kvalifikovanej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu ani v spôsobe na nemajetkovú ujmu na osobnosť iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorá podľa zákona má prednosť. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy SR každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Pod neoprávneným zásahom treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. Objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite je vyjadrením zásady adekvátnosti. Toto kritérium vylučuje, aby sa na hodnotenie zásahu stali rozhodujúce iba subjektívne pocity poškodeného. Bude záležať na prostredí, v ktorom zásahu došlo, objekte zásahu, ďalších okolnostiach. K porušeniu práva na česť dochádza spravidla takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé, alebo pravdu skresľujúce. Porušenie práva na česť môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré môžu objektívne spôsobiť ujmu na cti a vážnosti subjektu v očiach ostatných ľudí, teda pôsobia difamačne. Právnu ochranu osobnostným právam poskytuje občiansky zákonník len proti takému zásahu do cti, ktorý je neoprávnený. Dôvody vylučujúce neoprávnenosť zásahu môžu spočívať buď v pravdivosti difamujúcich skutkových tvrdení, alebo v skutočnosti, že k zásahu do cti došlo v rámci výkonu zákonom určeného iného subjektívneho práva alebo v rámci plnenia zákonom určenej povinnosti. K porušeniu práva na česť dochádza spravidla skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé. Navrhovateľka vo svojom žalobnom návrhu sa domáhala určenia, že žalovaný tým, že vyslanie C.. W. D., národnej expertky v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ hodnotil negatívne z dôvodu nedostatočnej spätnej väzby C.. W. D. k žalovanému, pričom toto hodnotenie zaslal na Úrad vlády Slovenskej republiky, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky ako aj na inštitút pre verejnú správu v Maastrichte, neoprávnene zasiahol do cti C.. W. D., nakoľko intenzita jej komunikácie so žalovaným plne zodpovedala jej povinnostiam v pozícii národnej expertky v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ a preto nemôže byť podkladom pre negatívne hodnotenie C.. W. D.. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľka komunikovala so svojim zamestnávateľom. Komunikáciu odporca však hodnotil vo svojej správe z roku 2006 (22.5.2006) v tom, že nemali žiadnu spätnú väzbu o jej činnosti ako národnej expertky, napokon správu na vyžiadanie zaslala s výhradami. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa a poukazuje na tieto dôvody. Tvrdenie žalobkyne o absolútnom zákaze komunikácie s vysielajúcim zamestnávateľom sa nezakladá na pravde. V zmysle Revidovaných pravidiel a postupu pri vysielaní slovenských národných expertov a stážistov do inštitúcií Európskej únie, ktoré boli schválené uznesením vlády SR č. 24 z 10.1.2007 obsahujú aj ustanovenia, podľa ktorých dôležitou súčasťou vzájomnej interakcie národného experta a jeho vysielajúceho zamestnávateľa je udržiavanie spätnej väzby počas doby vyslania. Osvedčil sa systém polročných správ, ktoré zasiela národný expert do ústredia a ktoré mapujú jeho činnosť. Vysielajúca organizácia si môže určiť časový interval a taktiež stanoví štruktúru a obsah správy. Musí pritom rešpektovať dôvernosť a vyhradenosť agendy v prípade národných expertov pôsobiacich napr. v Direktoriáte pre spravodlivosť, slobodu a bezpečnosť, alebo v Úrade koordinátora EÚ pre terorizmus, či v Európskej agentúre pre manažment a ochranu vonkajších hraníc a pod.. Bola teda daná povinnosť komunikovať a platilo a platí aj v prípade ak ide o experta v Úrade koordinátora EÚ pre terorizmus. Stanovisko odporcu preto nebolo neoprávnenou kritikou. Odvolací súd preto následne ani neskúmal, či hodnotenie navrhovateľky v spomínanej správe bolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Ďalej sa navrhovateľka vo svojom žalobnom návrhu domáhala určenia, že žalovaný tým, že o C.. W. D., národnej expertke na Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ v týždenníku PLUS 7 DNÍ, číslo 46, v článku EXPERTKA, na str. 52 uviedol, že W. D. podmienku trojročnej praxe štandardistky v obchodnom reťazci Carrefour je zarátaná nebola, neoprávnene zasiahol do cti C.. W. D., nakoľko tieto informácie sa nezakladajú na pravde. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v týždenníku PLUS 7 DNÍ, číslo 46 v článku s názvom „Expertka“ na str. 52 bolo uvedené „...Podmienku trojročnej praxe nespĺňala, prax štanadardistky v obchodnom reťazci jej zarátaná nebola, vysvetľuje Erik Tomáš, hovorca ministra vnútra...“. Je v prvom rade potrebné konštatovať, že uvedené skutočnosti boli uvedené spracovateľom článku C.. O. T., ktorý vychádzal z tlačovej správy Ministerstva vnútra SR, ktoré poskytlo informácie C.. O. T. na ním položené otázky. C.. O. T. položil odporcovi šestnásť ním formulovaných otázok, kde sa konkrétne dopytoval na navrhovateľku. V otázke označil navrhovateľku menom, ako aj na aký post bola vyslaná. Medzi inými otázkami boli odporcovi položené aj otázky (v poradí 3., 4. a 5.) - Bolo jej vyslanie v súlade s postupom vysielania národných expertov do inštitúcii EÚ schváleným vládou SR?, Bolo jej vyslanie v súlade s rozhodnutiami Rady EÚ?, Bola do týchto rokov zarátaná aj jej prax „štanadardistky“ v Carrefoure Slovensko a. s.?. Na tieto otázky odporca dal odpoveď - „V marci 2005 bolo ministerstvu vnútra oznámené, že W. D. bola Generálnym sekretariátom Rady EÚ vybraná na pozíciu národného experta a ministerstvo odoslalo kladné stanovisko s jej vyslaním. Podmienku 3 ročnej praxe nespĺňala, prax štanadardistky v obchodnom reťazci jej zarátaná nebola.“. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že odporca prax posudzoval v súlade s Nariadením Rady ES č. 723/2004 a Služobným poriadkom a podmienkami zamestnávania zamestnancov Európskych spoločenstiev. Na základe týchto dokumentov konštatoval, že u navrhovateľky nebola splnené podmienka 3 ročnej praxe, ako aj konštatoval, že navrhovateľke nebola zarátaná prax štanadardistky. Ako vyplýva z odpovede výber navrhovateľky na pozíciu národného experta Generálnym sekretariátom Rady EÚ rešpektoval. Vydal kladné stanovisko s jej vyslaním. Odvolací súd sa v tejto časti stotožňuje s rozsudkom súdu prvého stupňa, ako aj s jeho odôvodnením. Ako bolo vyššie uvedené podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v zmysle zákonných ustanovení je to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a tiež to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Konštatovaním odporcu, že navrhovateľka v zmysle platných predpisov Európskej únie nespĺňala 3 ročnú prax nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti navrhovateľky. Išlo o hodnotiaci úsudok odporcu a tiež nebola splnená podmienka, nebolo preukázané, že by toto konštatovanie bolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach chránených zákonom. Ďalej sa navrhovateľka vo svojom žalobnom návrhu domáhala určenia, žalovaný tým, že bez jej súhlasu u žalovaného v tlačovej správe zo dňa 8.11.2007 sprístupnil týždenníku PLUS 7 DNÍ jej meno a priezvisko, zastávanú funkciu a služobné zaradenie u žalovaného, zaradenie v platovej triede u žalovaného, platové podmienky, odpracovanú odbornú prax u žalovaného, predchádzajúce miesto výkonu praxe a pracovné zaradenie na predchádzajúcom mieste výkonu praxe, všetko osobné údaje, čím porušil povinnosť mlčanlivosti stanovenú § 18 zák. č. 428/2002 Z. z.. Z tlačovej správy Ministerstva vnútra SR zo dňa 8.11.2007 vyplýva, že odporca na základe žiadosti C.. O. T. odpovedal na ním položených 16 otázok. Z obsahu týchto otázok je nesporné, že C.. O. T. sa v otázkach dopytoval konkrétne na navrhovateľku, kde uviedol jej meno a priezvisko. Medzi iným bolo položené C.. O. T. otázky - (v poradí 7.) Čo je jej pracovňou náplňou?, (v poradí 8.) Je aj naďalej zamestnankyňou MV SR?, (v poradí 9.) Kto jej vypláca mzdu, na aké mzdové ohodnotenie má v tejto pozícii nárok?. V zmysle vyššie uvedené žalobného nároku namietala, že odporca týždenníku PLUS 7 DNÍ sprístupnil nasledovné údaje: 8. meno a priezvisko C.. W. D., 9. zastávanú funkciu a služobné zariadenie C.. W. D. u žalovaného, 10. zariadenie C.. W. D. v platovej triede u žalovaného, 11. platové podmienky C.. W. D. 12. odpracovanú odbornú prax C.. W. D.T. u žalovaného, 13. predchádzajúce miesto výkonu praxe Mgr. Ivice Stehlíkovej ako aj 14. pracovné zaradenie C.. W. D. na predchádzajúcom mieste výkonu praxe všetko osobné údaje C.. W. D., porušil povinnosť mlčanlivosti stanovenú § 18 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v platnom znení. Odporca na uvedené otázky odpovedal : - v poradí 7. - Pracovnú náplň si upravuje samotný Úrad koordinátora EÚ, vo všeobecnosti však národný expert pomáha úradníkom Generálneho sekretariátu Rady alebo dočasným pracovníkom a vykonáva nimi pridelené úlohy. - v poradí 8. - Áno, je však postavená mimo činnej služby. - v poradí 9. - Zamestnávateľ hradí vyslanému národnému expertovi počas doby vyslania základnú mzdu. W. D. je zaradená v štátnej službe v 11 platovej triede. Z odpovedí na uvedené otázky je zrejmé, že odporca odpovedal na položené otázky na konkrétnu osobu, na konkrétne jej momentálne zaradenie v inštitúciách EÚ (navrhovateľku). V odpovediach odporca odpovedal na otázky ku konkrétnej osobe, a konkrétnym otázkam. Neuviedol, akú funkciu a služobné zaradenie zastáva navrhovateľka, uviedol platové zaradenie navrhovateľky. Pokiaľ ide o uvedenie praxe, neuviedol, akú má navrhovateľka odpracovanú prax. Taktiež neuviedol pracovné zaradenie na predchádzajúcom výkone praxe. Odpoveďami na konkrétne otázky, až na zaradenie navrhovateľky do platovej triedy, odporca len všeobecne odpovedal. Obsah odpovedí bol všeobecný a vzťahoval by sa na ktoréhokoľvek zamestnanca, ktorý bol vyslaný do inštitúcií Európskej únie (aj prípadne z iného rezortu). Uvedené údaje obsahovali otázky položené C.. O. T.. Odvolací súd aj v tejto časti rozsudku stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a poukazuje zároveň aj na dôvody odvolania, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Údaje o navrhovateľke v rozsahu mena, priezviska, vysielajúceho zamestnávateľa, inštitúcie Európskej únie, termín vyslania, oblasť pôsobenia boli verejne prístupné na internete. Pokiaľ ide o platové zaradenie navrhovateľky, ani v tejto časti nepovažuje odvolací súd, že by došlo k porušeniu osobnostných práv navrhovateľky. Zákon č. 312/2002 Z. z. je všeobecná právna norma a s údajmi, ktoré boli uvedené na internete je v tomto zákone možné aj priradiť platovú triedu zamestnancovi. Vzhľadom na to, že nebolo preukázane, že by zo strany odporcu došlo k neoprávneným zásahom do práva na ochranu jeho osobnosti, nenastali ani podmienky pre odstránenie následkov týchto zásahov a ani podmienky pre primerané zadosťučinenie. Odvolací súd preto v ďalšom ani neskúmal či nároky navrhovateľky v žalobnom návrhu týkajúce sa sankcie za porušenie sú primerané, ako ani neskúmal obsah ospravedlnenia, ktoré žiadala navrhovateľka uviesť vo výroku rozsudku. Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 a § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca mal v odvolacom konaní úspech, trovy konania mu však nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.